pkanis

V poslednom čase sme svedkami množiacich sa blogov a článkov o zlom stave školstva ako celku, ale aj o mimoriadne zlom stave Vysokého školstva. Budem sa snažiť v sérii článkov pomenovať hlavné príčiny tohto stavu a ponúknuť aj svoje videnie možností riešenia týchto problémov, keďže som jeden z mnohých relatívne ešte mladých ľudí, ktorí na univerzite pracujú a ešte veria, že je šanca na „lepšie zajtrajšky“, aj keď každým dňom je čoraz menšia. Riešenie problémov si vyžaduje silnú osobnosť na poste ministra školstva, ktorá by bola odvážna robiť reformy a zreformovať celý systém. Žiaľ za tých pomaly 26 rokov od nežnej revolúcie, podľa môjho názoru, taký človek na ministerskej stoličke nesedel. Poďme ale pekne po poriadku.
Problémy Vysokých škôl by som rozdelil do týchto kategórií.

– Problémy morálky a čestnosti
– Ekonomické problémy
– Kvalita vedy a vzdelávania
– Demografia a to ostatné.

V prvom blogu by som chcel rozobrať prvú skupinu problémov a to konkrétne morálku a etiku, ktorá by mala ísť ruka v ruke s akademickou slobodou. Na Vysokých školách samozrejme nájdeme aj ľudí, ktorí sú morálnou a etickou autoritou a sú rešpektovaní (napr. fyzik Martin Mojžiš), na univerzitách ich je však už žalostne málo. Buď dávno odišli znechutení systémom sami, alebo sa s nimi „vysporiadal niekto iný“. Prvý problém v tejto oblasti, ktorý neguje akademickú slobodu je doposiaľ niekoľkokrát novelizovaný Zákon o vysokých školách, ktorý však stále robí z vysokoškolských učiteľov najdiskriminovanejšiu skupinu zamestnancov vôbec. Problém je v spôsobe výberu a obsadzovania miest vysokoškolských učiteľov. Zákon v §77 ods. 2 hovorí „jasne“: „Pracovný pomer na miesto vysokoškolského učiteľa so zamestnancom, ktorý nemá vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-pedagogický titul „profesor“ ani „docent“, možno uzavrieť na základe jedného výberového konania najdlhšie na päť rokov“. Zákon nehovorí o žiadnej minimálnej lehote, takže prakticky podľa tohto zákona to môže byť aj na mesiac? Navyše ak zamestnanec na výberovom konaní neuspeje, skončí mu pracovná zmluva, nemá nárok na odstupné, ale má nárok ísť na Úrad práce. Výnimkou sú len docenti a profesori, ktorí po 3 úspešných výberových konaniach majú nárok na získanie pracovnej zmluvy do 70 roku života. Alebo ešte lepšie, ak vysoká škola výberové konanie opätovne nevypíše vôbec, čo je mimochodom čoraz populárnejší spôsob zbavovania sa nepohodlných. A tak ľudia s názorom a odvahou, morálkou, etikou a chrbtovou kosťou odchádzajú sami, alebo „ich poriešia“ na výberovom konaní. Keďže možnosť zohnať si dobrú prácu na Slovensku mimo Bratislavy je veľmi malá, tak ľudia, ktorí strach o prácu majú, prehltnú radšej nejednu trpkú pilulku a morálka s etikou idú bokom. Zdokumentovaných prípadov je neúrekom napr. na týchto blogoch a článkoch:

Katolícka Univerzita v Ružomberku: http://levocska.blog.sme.sk/
Technická Univerzita vo Zvolene: http://fiala.blog.pravda.sk/2014/07/13/mobing-a-bossing-na-vysokych-skolach/
Prešovská Univerzita v Prešove: http://blog.sme.sk/diskusie/2055652/4/Ako-ma-vyhodili-z-doktoratu-na-Presovskej-univerzite-v-Presove.html
Trenčianska Univerzita Alexandra Dubčeka: http://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/na-trencianskej-univerzite-deju-veci-zlate-padaky-sikana.html

V atmosfére strachu o prácu je možné kadečo a dajú sa zakryť všelijaké pochybenia. Strach je mocný spojenec mocných, a tak si vedenia univerzít a fakúlt môžu doslova robiť čo chcú a obsadiť funkčné miesta lojálnymi persónami, ktoré ich budú bezvýhradne a hlavne bez názoru podporovať. Výberové konania nebývajú objektívne a zväčša sú dopredu zmanipulované. Niet sa však čomu čudovať, keď sa to deje prakticky v celej štátnej správe. Neviem aký zámer mali tvorcovia tohto ustanovenia v zákone, ale dajme tomu, že bol ušľachtilý a chceli, aby nútil učiteľov na sebe neustále pracovať. Praktická aplikácia však dosiahla pravý opak.
Riešenie tohto problému by mohlo byť vcelku jednoduché a podľa mňa nenáročné. Prvý krok je zmeniť zákon (možno by stačilo zmeniť slovíčko „najdlhšie“ na „minimálne“ 5 rokov), resp. tak, že s odbornými asistentmi, výskumnými pracovníkmi, docentmi a profesormi sa uzavrie, po uplynutí skúšobnej lehoty, pracovná zmluva na dobu neurčitú a budú obsadzovať funkčné miesta na základe jasných a jednotných kritérií definovaných štátom. Toto by odstránilo aspoň diskriminačné postavenie voči ľuďom, ktorí sú zamestnaní v iných sférach. Náročnejší prístup je realizovať výberové konania externe skutočne nezávislými výberovými komisiami. Teda napr. škola by vypísala výberové konanie na funkčné miesto a výberovú komisiu by vytvorili povinne vedúci zamestnanec z fakulty, univerzity alebo pracoviska, ale ostatní členovia komisie by boli nominovaní náhodným elektronickým výberom z iných odborne blízkych univerzít alebo odborov a jeden účastník povinne aj zo zahraničia a ministerstva. Pre začiatok by stačilo ak by sa takto vyberali aspoň vedúci katedier. Viem, že toto je asi skôr utópia ako realita, ale mnohé by to vyriešilo, ak by vedúci pracovníci nemohli vyvíjať mobbing na podriadených prostredníctvom strachu o prácu. Moc je silná droga a ničí pracovné vzťahy a morálku riadiacich pracovníkov. Napokon sme na Slovensku a okrem pár svetlých výnimiek si dovolím vysloviť názor, že slováci v priemere nie sú dobrí riadiaci pracovníci, nedokážu prijať kritiku a za iný názor sa mstia a intrigujú. Prístup vedúcich pracovníkov napr. v škandinávskych krajinách v porovnaní s tými našimi snáď netreba ani opisovať. Práve tu narážame na druhý problém, ktorým je pocit vlastnej nenahraditeľnosti a pocit, že len „ja viem všetko najlepšie“ a akýkoľvek protinázor potlačím. Práve akademická pôda by mala byť pôdou pre diskusiu rôznych názorov a alternatívneho riadenia. Žiaľ tak ako je napísané v jednom z článkov mnohí akademickí funkcionári si „slobodu“ zamieňajú so „svojvôľou“ a zle nastavené pravidlá personálnej politiky v školstve prinášajú práve krízu morálnych hodnôt, pätolizačstvo a uprednostňovanie menej kvalitných ľudí na úkor tých kvalitnejších, ale nepohodlnejších. S tým súvisí prebujnelý systém, v ktorom jednotlivec nezmôže nič, a tak mnohí odchádzajú znechutení a nachádzajú uplatnenie v zahraničí. Najmä funkcia rektora je v našom štáte takmer nepostihnuteľná. Má samozrejme veľkú zodpovednosť a tomu prislúchajúce finančné ohodnotenie, na strane druhej takmer nulovú kontrolu a za svoje rozhodnutia nesie zodpovednosť pred kým? Pred Akademickým senátom, ktorý ho zvolil? To sotva, keďže mnohí za svoj hlas požívajú výnimočné funkčné a finančné ohodnotenie, alebo tá druhá skupina senátorov, ktorá sa bojí o prácu. Pred dozornou radou univerzity? Jej členov navrhuje a vymenúva rektor, takže asi sotva pôjde niekto proti nemu. Riešenie tohto problému je oveľa náročnejšie ako v prípade toho prvého, pretože je to o nás ľuďoch. Čiastočne to súvisí aj s riešením personálnych otázok, preože ak sa na vedúce posty dostanú kvalitní ľudia so štipkou morálky a chrbtovej kosti, potom je to minimálne polovica úspechu. Ďalej by bolo potrebné rozšíriť zákonné kompetencie na kontrolu manažmentu univerzít a v prípadne dať právomoc ministrovi, prezidentovi alebo inému zástupcovi štátu odvolať rektora (samozrejme len pri zákonom presne definovaných pochybeniach). Takisto si myslím, že by demokracii a morálke na akademickej pôde pomohlo zákonné ustanovenie, že rektor po dvoch funkčných obdobiach by nemal zastávať nasledujúce funkčné obdobie žiadnu akademickú funkciu vrátane vedúceho katedry. Takisto by zákon mal definovať, že vedúci funkcionár /rektor, prorektor, dekan, prodekan, vedúci katedry/ by nemal zastávať súbežne žiadnu inú funkciu. A nakoniec, aby členovia senátu univerzity nemohli byť súčasne členmi senátu fakulty a naopak, aj keď toto je skôr kozmetická úprava, ktorá by sa cez prisluhovačov dala pohodlne obísť.
Morálka a etika sa nikomu nedá prikázať, a zvlášť na Slovensku. Možno to vyznieva, že zákonom prikázané záležitosti sú receptom na všetko. Vôbec nie. Myslím, že na univerzitách je ešte stále dosť ľudí, ktorí chcú systém zlepšiť, ich počet sa však stále zmenšuje, a radšej si nechcem ani predstaviť ako budú naše vysoké školy vyzerať o ďalších 20 rokov ak bude vývoj pokračovať týmto smerom. V druhej časti blogu sa budem venovať ekonomickým problémom našich vysokých škôl.