pkanis

V predchádzajúcom blogu som začal rozoberať jednotlivé problémy slovenského vysokého školstva. Už roky o nich hovoríme, ale ich riešenie je stále v nedohľadne, resp. niekomu musí mimoriadne vyhovovať. Problémy som rozdelil celkov do štyroch kategórií. Dnes by som sa chcel venovať druhej časti, ktorá sa môže javiť ako najzaujímavejšia, pretože reč bude o peniazoch (časť Ekonomické problémy). Ako všetci v tomto štáte má aj slovenské vysoké školstvo finančné problémy. Môj názor je však taký, že keby niekedy zvíťazil zdravý rozum, tak finančná podvýživa by sa dala pomerne výrazne zlepšiť.

Niekedy dávno, keď bol ešte ministrom financií Ivan Mikloš v prvej Dzurindovej vláde, vymyslel model financovania škôl v závislosti od počtu študentov. Tento model má samozrejme svoje výhody, ale aj omnoho viac nevýhod. Práve nepriama úmernosť počtu zvyšovania vysokých škôl a významne klesajúceho počtu disponibilných študentov v dôsledku demografického vývoja, spôsobila problém finančnej podvýživy väčšiny vysokých škôl. Štát sa to snaží plátať ako sa dá, tým, že neustále mení podmienky financovania, snaží sa diferencovať školy podľa kvality publikačných a aplikačných výstupov tak, aby boli v pomere veda:pedagogika aspoň 60:40 a pod. Čuduj sa svete, zatiaľ sa univerzitám darí fungovať, no skôr hovorme o ekonomickom živorení, racionalizačných opatreniach, škrtaní príplatkov atď. Opäť raz nesystémové riešenie, ktoré skôr vyvoláva otázniky ako rieši skutočné problémy.

Riešenie tohto problému môže byť dvojaké, cez podporu populačnej dynamiky, čo sa aj tak na VŠ môže prejaviť tak o 20 rokov, a štát v tomto robí skôr opak, sa tu núka skôr druhé opatrenie týkajúce sa redukcie počtu vysokých škôl. Posúďte sami, k dnešnému dňu na Slovensku pôsobí 20 verejných vysokých škôl, 3 štátne vysoké školy, 13 súkromných vysokých škôl, 5 zahraničných vysokých škôl, spolu teda 41 vysokých škôl (Pre porovnanie Švajčiarsko – 8 mil. obyvateľov – celkovo 12 Univerzít). V roku 2014 maturovalo na stredných školách celkovo 51 561. Aj keby sme uvažovali s tým, že všetci pôjdu študovať na VŠ (čo je pochopiteľne nezmysel), tak to vychádza na necelých 1258 nových študentov na jednu univerzitu. Je tu teda nevyhnutný krok racionalizácie a rušenia vysokých škôl. Bez toho sa naozaj ďalej nepohneme. Akosi však na to chýba vôľa alebo odvaha? Zrušenie verejných vysokých škôl je ťažší oriešok, musel by to odobriť parlament, aj keď v dlhodobejšom kontexte sa zrejme nevyhneme ani tomu. Cesta však vedie zrejme cez súkromné vysoké školy, ktoré verejnosť vníma skôr ako tlačiarne na diplomy za peniaze (česť výnimkám) a pedagógovia ako možnosť privyrobiť si ďalším čiastočným alebo úplným úväzkom. Dá sa to buď prijatím zákona o financovaní súkromných vysokých škôl (prečo máme z našich daní financovať niekoho súkromnú firmu), čomu asi lobby v parlamente zabráni, alebo cez jednoznačné posudzovanie ich kvality a prideľovania financií na základe kvalitných výstupov. Akreditačná komisia je viacerým veci znalým ľuďom už skôr na smiech. Na čo je orgán, ktorý nemá žiadnu výkonnú moc, ale iba poradný hlas? Navyše orgán, v ktorom sedia ľudia z Univerzít? (Posudzujú tak sami seba a na základe pravidla ja tebe, ty mne…?). Akreditačná komisia teda v tomto zrejme nepomôže. Pomôže diverzifikácia a jasná špecifikácia pravidiel financovania. Sú tu už nejaké prvé lastovičky, aj keď všetci vieme, ako sa dá napublikovať množstvo výstupov a dokonca aj databázy už fungujú ako čistý biznis. Napriek tomu na niektorých univerzitách, resp. fakultách doposiaľ nechyrujú o nejakých výstupoch v svetovo uznávaných databázach Web of Science alebo Scopus. Objektívne nastavenie tohto systému je samozrejme náročné, ale evidentne sa to dá, keďže v „civilizovaných“ krajinách to funguje. Pokiaľ však radikálne neredukujeme počet univerzít, tak sa nikam nepohneme.

Druhým závažným problémom je nedostatok financií na realizáciu kvalitnej vedy a výskumu. Ja si však myslím, že s pomocou fondov EÚ by sa tu tých peňazí mohlo nájsť pomerne dosť. Určite nikdy nebudeme výskumná veľmoc ako USA alebo Čína (tie možnosti sú neporovnateľné), avšak aj tu by sa mohol v menšom objeme realizovať kvalitný výskum. Čosi o problémoch a možných riešeniach v tejto oblasti je aj v tomto blogu: Systém prideľovania grantových peňazí je katastrofálny, investície firiem do výskumu minimálne, eurofondy sa rozkrádajú cez spleť verejných obstarávaní. No proste zase jeden z Augiášových chlievov.

Riešenie spočíva v prvom rade v pozametaní si pred vlastným prahom. Nastaviť objektívne prideľovanie financií v grantových schémach Ministerstva školstva (najmä VEGA a KEGA). Prvou blbosťou je, že podané projekty posudzujú oponenti, ktorých navrhne človek, ktorý projekt podáva. Následne sme svedkami hodnotení, kde dvesto projektov dosahuje 97 percent a viac. Podľa týchto hodnotení, keby sme vyriešili tieto projekty, tak máme každý rok minimálne jednu Nobelovu cenu. V krajinách na západ od nás sa za mimoriadne kvalitný projekt považuje už takých, ktorý dosahuje hodnotenie nad 70 %. Projekty by mali hodnotiť anonymne odborníci z odboru, ktorým by ich pridelil náhodne elektronický systém (nikto by nevedel koho projekt hodnotí a z akej je univerzity). Vyriešilo by to kopu problémov a technicky to nie je problém. Z výsledného poradia by sa prideľovali financie. Nie tak ako je tomu dnes, že oponenti ohodnotia a príslušná komisia ešte následne podľa záujmov a lobby „z brucha“ prideľuje alebo uberá percentá. Snáď ani nemusím dodávať, že pracoviská zo zástupcom v komisiách majú nadštandardnú úspešnosť získavania grantov. Často sú teda úspešné projekty, ktoré nemožno nazvať ináč než zbytočne vyhodenými peniazmi. Dokonca si dovolím odhadnúť, že 80 % všetkých projektov úspešných v komisiách VEGA a KEGA patria do kategórie zbytočné a neprínosné pre spoločnosť. Rovnakým spôsobom žiaľ funguje aj agentúra APVV (Aplikovaná veda a výskum), kde sa točia ešte oveľa väčšie peniaze ako v agentúrach VEGA a KEGA. Navyše proces rozhodovania o úspešnosti projektov v tejto Agentúre je zastretý rúškom tajomstva. Nemáte šancu dozvedieť sa prečo ste boli neúspešný, v čom bol projekt zlý, a kto rozhodol a prečo o konkrétnom hodnotení. Ideálny priestor na klientelizmus, kamarátšafty a vzájomné dohadzovanie si peňazí. No schválne pýtam sa aj akademikov koľko poznáte projektov podporených touto agentúrou, ktoré by znamenali skutočný prínos pre vedu a pre spoločnosť? Ja z našej univerzity poznám za tie roky len jeden jediný. Ak už toto nikomu neindikuje, že je niečo zle, tak potom neviem. Problémy verejného obstarávania z fondov sú dobre opísané (aj s príkladmi zo života) vo vyššie uvedenom blogu. Zapojenie firiem do výskumu má už tiež prvé lastovičky v podobe daňových úľav pri investíciách do výskumu atď. Podstatné je však, aby výskum mal zmysel, a potom budú firmy sami ochotné sa na ňom podieľať a nielen finančne.

Tretím problémom sú nízke platy učiteľov a následná nízka motivácia pre kvalitných ľudí zostávať na Univerzitách. Priznám sa, že už aj ja mám zajačie úmysly. Niekde som čítal, že priemerný plat vo vysokom školstve je niekde na úrovni 952 €. No poviem Vám, že po 12 odučených rokoch mám na výplatnej páske v hrubom o viac ako 100 € menej. Takže k priemeru mám ešte poriadne ďaleko a kopa ľudí na univerzitách má platy ešte nižšie. Svedčí to len o tom, že niektorí ľudia musia zarábať nadštandardne dobre (zrejme tí, ktorým dnešný systém vyhovuje). Stačí sa pozrieť len na platy rektorov (teda tých, ktorí ich aj priznali). Mnohí z nich zarábajú lepšie ako prezident tohto štátu (bez komentára). Niektorí majú niekoľko úväzkov na niekoľkých univerzitách, pritom ešte podnikajú, sú poslancami, primátormi, atď….Skrátka majú funkcií ako kalkulačka. No a ďalším špecifikom je systém garantov študijných programov. Pre laikov rozumej ľudí, ktorí sa rôznym spôsobom dopracovali k vysokým akademickým titulom a teraz berú plat za to, že jednoducho „sú – existujú“ (akože garantujú študijný program na niektorej z fakúlt, univerzít). Zdá sa vám to smiešne? Verte, že aj mne.

Riešenie tohto problému je prepojené s predchádzajúcimi návrhmi. Ak zredukujeme počet vysokých škôl o polovicu, bude o polovicu menej učiteľov a o polovicu viac peňazí na platy tých ostatných (trochu zjednodušene). V druhom kroku zákonne obmedziť počet úväzkov na celkový počet 1, resp. 100 % – tendencie a snahy v tomto sú, aj keď 10 rokov sa o tom viac rozpráva ako koná. No a v štvrtom kroku by sa mal štát pozrieť na odmeňovanie vrcholných funkcionárov a možno nenechávať motivačné kritériá len na samotné univerzity, ale aj z vrcholnej pozície niečo naformulovať. V treťom kroku zrušiť nezmyselné funkcie garantov študijných programov. Miesto toho posudzovať právo na študijný program adekvátnymi vedeckými výstupmi, záujmom o štúdium a uplatniteľnosťou absolventov praxi, v príslušnom odbore.

Posledným problémom je prístup všetkých vlád SR doteraz k vede a výskumu ako takej. Každá pritom deklaruje, že je to jej priorita. Avšak konkrétne kroky hovoria práve o opaku. Podľa Eurostatu dalo Slovensku v roku 2013 na vedu a výskum 0,83 % zo svojho HDP. Z Európy dávajú menej už len Rumunsko, Bulharsko, Cyprus, Grécko, Lotyšsko a Chorvátsko. Pred piatimi rokmi sme dávali len 0,47 % čo nás radilo na posledné miesta v OECD. Takto sa veda nedá tvoriť, hlavne ak sme tlačení na kvalitné publikačné výstupy, ktoré však v konkurencii krajín ako USA, Čína, Škandinávie, musia byť naozaj excelentné, aby sa mohli presadiť v kvalitných časopisoch. O problematike publikovania v nich sa zmienim v ďalšom blogu riešiacom problémy kvality našich univerzít. Pokiaľ sa nezmení systémový prístup z úrovne vlády, ďalej sa v tomto smere nepohneme. Doterajších takmer 26 rokov od revolúcie skôr poukazuje na to, že vlády riešia tieto problémy až na poslednom mieste, resp. neriešia vôbec. Takže deklarovaná priorita sú len prázdne slová.